História obce Prečítať

Pod malebným juhovýchodným úpätím Malých Karpát sa rozprestiera obec Smolenice. Má približne 3200 obyvateľov a patrí do okresu  Trnava. Smolenice sú po prvýkrát doložené v listine z roku 1256 ako villa Solmus. Názov Smolenice je pravdepodobne odvodený od smoliarov, výrobcov smoly. V 13. storočí patrili do komplexu pezinsko-svätojurských grófov, koncom 14. stor. Ctiborovi zo Ctiboríc, potom opäť pezinsko-svätojurským grófom, v 16. stor. Országovcom a od 17. stor. sa stali poddanskou obcou hradu Smolenice, ktorý patril Pálffyovcom. Na prelome 15. a 16. stor. sa stali Smolenice mestečkom, boli ohradené stavaným múrom so strážnymi vežami, baštami. Mali svoj erb, stĺp hanby (pranier), drába a dereš. Od 18. storočia sa tu konali týždenné trhy, výkladné a dobytčie jarmoky. 

1736 Smolenice

História Smolenického zámku

MAJITELIA ZÁMKU

Smolenický hrad neobývali zo začiatku zemepáni. V 15. storočí patril kráľovi. Bolo v ňom ubytované vojsko, a plnil úlohu stážneho hradu. Začiatkom 16. storočia sa stali vlastníkmi Smoleníc Országhovci, aj keď sa nepredpokladá, že tu bývali, lebo mali dobre vybavené sídlo v Pezinku. Vnútorný život na hrade sa začal rozvíjať až za Erdődyovcov, ktorí sa stali pánmi smoleníc na konci 16. storočia. Erdődyovci hrad prestavali (najmä nad vnútornou hlavnou budovou pristavili poschodia). Prvý z nich, Tomáš Erdődy, tu býval s manželkou Annou Máriou Ungnádovou, ktorá tu i zomrela. Aj jeho syn Krištof sa tu väčšinou zdržiaval. Gabriel Erdődy a jeho maželka Mária Pállffyová tu trvale bývali, tu i zomreli a sú pochovaní v smolenickom kostole.

Na začiatku 18. storočia, keď František Rákoczi povstal proti cisárovi a chcel vydobyť Uhorsku samostatnosť, stal sa Smolenický hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a cisárskym vojskom. Začiatkom roku 1705 sa pri Smoleniciach zhromaždilo okolo 3 000 povstalcov, ale generál Heister ich 7. januára 1705 rozprášil skôr, ako by sa boli dostali k hradu. Napriek tomu však Rákocziho povstalci držali Smolenický hrad v obkľúčení, a odrezali ho od mestečka Smolenice.

Poddanské obyvateľstvo sympatizovalo s povstalcami a podporovalo ich. Okrem toho veľké sucho spôsobilo nedostatok vody na hrade, takže cisárski vojaci boli prinútení, kým zásoba stačila, používať namiesto vody víno. Nakoniec 10. júla 1705 vyčerpaní Castelli a Haslinger spolu so strážnym oddielom opustili Smolenický hrad. Hrad padol do rúk grófa Bercsényiho, ktorý ho obsadil pozorovacím oddielom. Povstalci držali Smolenický hrad celé dva roky a opustili ho až 7. júla 1707, keď ho opäť obsadil oddiel cisárskeho vojska.

Na treťom poschodí, na východnej strane bola veľká sála a rohová izba. Potom nasledovalo za sebou deväť izieb so štukatúrou, a desiatou izbou obrátenou na juh, sa poschodie končilo. Toto tretie poschodie obývali grófi, kontesy, a iní príslušníci grófskej rodiny. Nábytok bol pozoruhodný a vyznačoval sa rôznofarebnými poťahmi, podľa toho, komu slúžil. Grófkin nábytok bol dekorovaný žltou, grófov bol čierny a lemovaný zlatom. Grófka a kontesa mali v spálni postele s baldachýnom v príslušnej farbe nábytku. Pri posteliach mali osobité stoly na modlenie a písacie skrinky. Po stenách viseli umelecké obrazy.

V jedálni sa nachádzali obrazy grófskych predkov a kožou obtiahnuté stoličky. Vo veľkej hale na prvom poschodí sa nachádzali podobizne predkov v zlatých rámoch. Dekoráciu stien dopĺňali veľké turecké koberce a veľký obdĺžnikový obraz z dejín Poľska.

Na západnej strane hradu sa stála päťhranná veža. V nej boli tri poschodia na úschovu obilia, kým vo štvrtom bol uskladnený pušný prach. Pod strechou sa nachádzali dva zvony, na ktorých sa zvonilo ráno, na obed, večer, do kostola a pred búrkou. Hlavná budova bola pokrytá pálenou škridlicou, kým bašty a vedľajšie budovy boli pokryté šindľom.

Ešte v roku 1706, po smrti Juraja Erdődyho, sa spísal podrobný inventár vnútorného zariadenia a výzbroje zámku. Pod spísaným inventárom je podpísaný Ján Jozef Koller, smolenický zeman, ako splnomocnenec grófskej rodiny. Pravdivosť spísaného inventára potvrdzujú svedkovia Ignác Birovszký, prefekt, a Ján Novaky správca grófskeho majetku. Keďže poslední Erdődyovci veľmi zadĺžili smolenické panstvo, malo to neblahý vplyv na údržbu hradu. O hrad sa prestali starať, neopravili ho, a preto spustol.

Noví majitelia Pálffyovci mali veľa starostí s vyplácaním dlžôb, a hrad ponechali svojmu osudu. Za napoleonských vojen hrad vyhorel, a časom sa zmenil na hradné rumovisko.

SMOLENICKÝ HRAD V MINULOSTI

Smolenický hrad v druhej polovici 18 storočia, za posledných Erdődyovcov, začal pustnúť. Jeho posledný opis pochádza z 18. storočia, keď sa v ňom už nerobili žiadne úpravy: Hrad bol ohradený múrom, v ktorom sa nachádzali štyri bašty a v nich 3 delá.

Do hradu sa vchádzalo cez bránu, ktorá bola orientovaná na sever. Túto bránu chránili dve železné krídlové bránky a vyťahovací most, pod ktorým sa nachádzala hlboká priekopa. Na nádvorí bola 27 siah hlboká studňa, vykresaná v skale. V roku 1948 – 50 bola vyčistená a prehĺbená na 60 m.

Z tohto prízemného nádvoria viedli kamenné schody do hradnej dvornej záhrady. Tu bola umiestnená zbrojnica. Všetky obloky v prízemí boli zabezpečené mrežami. Pod východnou stranou hradu sa nachádzali dve veľké pivnice, v ktorých bolo uskladnené víno. Na tomto nádvorí boli úhľadné šopy a ľadovne. Z nádvoria viedli kamenné schody na druhé poschodie.

V bašte na južnej strane, bola kaplnka sv. Kríža, ktorú dal postaviť Tomáš Erdődy roku 1596. V kaplnke sa nachádzal cenný oltár s obrazmi Márie Magdalény, Panny Márie a sv. Tomáša. Na stenách viseli obrazy s výjavmi Kristovho mučenia. Táto kaplnka bola vystrojená rovnakým inventárom ako kostol, nachádzal sa tu aj organ, ale keď hrad začal ku koncu 18. storočia pustnúť, hlavný oltár bol prenesený do Galanty a umiestnený v kaplnke grófa Jána Erdődyho.

Z veľkej mramorom dláždenej izby viedli dvere do troch izieb, na východ od nich sa nachádzali štyri izby, ktoré uzavierala rohová izba. Túto časť 4 izieb obývala grófka. Vedľa sa nachádzali izby pre chyžné a za nimi klenutá chodba, a tým sa poschodie uzatváralo. Izby, ktoré obývala grófka, mali podlahu so štruktúrou, kým v izbách služobníctva bola drevená podlaha. Dlážky boli všade z pálenej tehly.